V podnikaní existujú minimálne tri základné roly: majiteľ firmy (podnikateľ), manažér firmy (vedúci, šéf) a expert (technik, špecialista). Hlavne začiatky podnikania sú obdobím, kedy sa všetky tri spomenuté roly zlievajú ako rieky do jedného „veľtoku“, ktorým je sám majiteľ, zakladateľ firmy. Prečo rozlišovať medzi rolou majiteľa a manažéra a ako rozoznať chvíľu, kedy je potrebné začať tieto roly ostro rozlišovať?
Mnohí ľudia z radov živnostníkov, majiteľov mikrofiriem a malých firiem, ale v mnohých prípadoch tiež majitelia stredne veľkých firiem, si často neuvedomujú dve základné veci. Jednak, že pri rozvoji a raste podnikov existujú rôzne fázy a míľniky. Ako príklad môžeme uviesť, že niečo iné je byť živnostník, ktorý pracuje sám na seba, niečo iné je mať prvých 2 – 3 zamestnancov, ktorých dokáže efektívne riadiť sám majiteľ a niečo iné zamestnávať 10, 15 či 20 ľudí, ktorých už efektívne jeden človek viesť nedokáže. Takýchto míľnikov počas rozvoja firmy je mnoho.
Po druhé, majitelia si neraz nie sú vedomí najmä faktu, že sa postupne menia roly a nároky na činnosť človeka, ktorý stojí na čele svojej firmy. V tomto zmysle zároveň stále existuje malá osveta vo veci, ktorá je známa už dlhé roky z rôznych štúdií a výskumov naprieč odborom nazývaným „riadenie firiem“.
V začiatkoch je, pochopiteľne, všetko na bedrách majiteľa
Ako sme už napísali v úvode, v podnikaní existujú minimálne tri základné roly: majiteľ, manažér, expert. No hlavne začiatky podnikania sú obdobím, kedy sa všetky tri spomínané roly zlievajú do jednej, ktorú reprezentuje sám majiteľ, zakladateľ firmy. Práve v týchto začiatkoch leží ako vedenie podniku (exekutíva), tak aj práca samotná (operatíva) na bedrách živnostníka, mikropodnikateľa/malého podnikateľa. Čo si v tejto fáze on sám neodpracuje, to zaňho nikto iný nespraví a inak to ani nejde. Ak sa časom ukáže, že daný jedinec je šikovný a podnikanie mu začne prekvitať, nadíde chvíľa, kedy bude na palubu firmy potrebné pribrať ďalších pracovníkov. Nechajme teraz stranou rolu experta (technika, špecialistu). Bude nás zaujímať predovšetkým rozdiel medzi rolou majiteľa a manažéra.
Majiteľ firmy a manažér firmy – aký je medzi nimi rozdiel?
Úplne základné rozdelenie by sme mohli nastaviť takto: majiteľ sa stále pýta, čo je najlepšie pre firmu, čo je potrebné urobiť práve teraz (ale aj o týždeň, mesiac, rok) pre to, aby firma prosperovala. Manažér vo svojej role výsledky a závery vyššie uvedených otázok následne uvádza do života vykonávaním konkrétnych úloh. Áno, rola majiteľa je od určitej veľkosti podniku viac o premýšľaní, hľadaní ciest, testovaní, strategickom prístupe (niekto by povedal, že je o vizionárstve) a poskytovaní priestoru ľuďom, ktorí potom vykonávajú operatívnu prácu.
Majiteľ je naviac nezastupiteľný v ešte jednej základnej činnosti – a tou je kontrola. Čiže plánovanie, čo a ako ďalej, plus kontrola činnosti ľudí a firmy sú doménou majiteľa, v rámci ktorej je nenahraditeľný. Niekto by dokonca povedal, že ide viac o „filozofovanie“ než o reálnu prácu. Bohužiaľ, s týmto výsmechom sa môžeme nezriedka stretnúť tam, kde firmy živoria a majiteľ je ako „škrečok v koliesku“ – uštvaný, strhaný a plný horkosti zo svojho údelu. To, že si za to vo veľkej miere môže sám, si nikdy neuvedomí ani nepripustí.
Firmy, ktoré prekonávajú kritické míľniky, majú vo svojom strede majiteľa, ktorý postupne prichádza na to, že zo živnostníka „desaťbojára“, ktorý si všetko musí spraviť sám, je potrebné posunúť sa na ďalší „vývojový stupeň“. Že je nutné začať delegovať, plánovať, kontrolovať, a tým firmu pustiť do ďalšieho rastu. V tej chvíli sa niečo, čo bolo až do toho momentu zmiešané, teda rola a činnosť majiteľa a manažéra (v jednej osobe „otca zakladateľa“), rozdelí.
Majiteľ začína pracovať NA firme, nie VO firme
Majiteľ koordinuje podnik ako taký, ale prevažnú časť operatívnej práce vnútri firmy vykonáva manažér a špecialisti (technici, experti). Majiteľ začína pracovať NA firme, nie VO firme. To je kľúčový rozdiel medzi majiteľom a manažérom. Podnik má šancu rásť, pretože sa naň niekto pravidelne pozerá z nadhľadu, premýšľa nad vecami, nad tým, čo a ako spraviť lepšie, inak, novo, efektívnejšie. Za majiteľa toto žiadny manažér neurobí. Keby to dokázal, vo väčšine prípadov by mal vlastnú firmu. Ak to majiteľ nedokáže, firma logicky ustrnie na určitej veľkosti, na určitom vývojovom stupni, ktorý sa rovná možnostiam a schopnostiam majiteľa riešiť veci viac ako stratég než operatívna osoba.
Faktom je, že na manažérsku prácu si človeka najať môžete. Na „majiteľskú prácu“ len ťažko. Ak teda nebudete vo svojej mysli a každodennej činnosti robiť rozdiel medzi majiteľom a manažérom firmy, budete nielen prepracovaní, ale firma zároveň nebude schopná rozvoja – pretože jej ten komfort a priestor nedoprajete.
Ako rozoznať chvíľu, kedy je potrebné ostro rozlišovať rolu majiteľa a manažéra?
Nedá sa hovoriť o tom, že by nastal jeden konkrétny okamih, kedy by mal majiteľ svoju pozíciu „šéfa prevádzky“ prepustiť inému človeku a posunúť sa „vyššie“, do viac strategickej činnosti (ktorá, ak je vykonávaná dobre, má, mimochodom, omnoho väčší efekt na celkovú výkonnosť a výsledky firmy než operatíva sama osebe). Existujú skôr isté indície, že situácia je v podniku zrelá na posun – vyššiu vývojovú fázu života podniku.
Medzi základné indície patrí napríklad dobre nastavený biznis model, čo znamená, že v rámci ekonomických ukazovateľov vidíte, že vaše podnikanie je, okrem iného, finančne zdravé, vytvárate zisk, máte finančný vankúš, každým rokom vám – hoci len mierne – stúpajú tržby. Rozširujete okruh a množstvo zákazníkov. Medzi ďalšie indície patrí fakt, že neviete, čo skôr, ste prepracovaní, v práci trávite neúmerné množstvo času k výsledkom, ktoré generujete. A definitívnym kritériom je, samozrejme, ekonomika samotná – pokiaľ nemáte na to, aby ste si mohli najať manažéra, potom len ťažko môžete striktne odlišovať rolu a prácu majiteľa a manažéra. Musíte to skrátka ďalej robiť vy, napriek tomu, že ste prepracovaní či namočení do „päťdesiat a jednej veci“.
Keď si manažéra firmy môžete dovoliť, no i tak to neurobíte
Na druhej strane sú situácie, kedy si majiteľ firmy môže finančne dovoliť najať manažéra, ale s ohľadom na vyšší príjem pre seba tak neučiní, aby tzv. „ušetril“. To sa krátkodobo môže javiť ako dobrá stratégia – vyšší zisk pre vás, keďže ušetríte na mzde pre manažéra. V dlhodobom horizonte tým však znemožňujete firme rásť, ako aj vytvárať vnútri firmy pevný systém riadenia. Alebo, ak chcete, štruktúru pre riadenie. Podnik tak bez ohľadu na jeho ďalší rozmach a riadenie dostáva do vienka tzv. „one-man show“ vedenie. Všetko stojí a padá s majiteľom firmy, ktorý si v takej pozícii nenahraditeľnosti často rád hovie. No má to jeden háčik. Firma, až na výnimky, je odsúdená na stagnáciu. Nikto nemá kapacity, aby všetko donekonečna dokázal uniesť na svojich bedrách. Majitelia potom často hovoria niečo v zmysle: musím uživiť päťdesiat zamestnancov. Logika veci je postavená na hlavu. Má majiteľ živiť a uživiť päťdesiat zamestnancov? Alebo má päťdesiat zamestnancov živiť firmu a prispievať k jej prosperite?
Pravdaže, po rokoch driny, keď všetko robíte väčšinou sami – či už ako živnostník, alebo ako malý podnikateľ – je ťažké v hlave odrazu „prehodiť výhybku“, začať sa správať ako majiteľ a pracovať tak, aby ste naplnili rolu a účel pozície, kedy zhora koordinujete celý podnik. Avšak práve v tom, aby ste tento prerod mentálne zvládli, neraz tkvie tajomstvo ďalšieho rastu vašej firmy.
Je rozdiel v úlohe a role majiteľa malej a stredne veľkej firmy?
Nič na svete nie je čiernobiele, a to ani v podnikaní. Miera operatívy, ktorej sa venuje majiteľ malej a stredne veľkej firmy, sa, pochopiteľne, bude líšiť. Keď sa pozriete do diára majiteľa malej firmy, stále prevládajú prvky, ako je minimálny či žiadny čas venovaný svojim ľuďom, absencia porád, kvantum výjazdov za zákazníkmi či samotná realizácia v teréne. Nech už staviate ploty, predávate tovar alebo prevádzkujete pekáreň – a tisíc ďalších odborov – majiteľa spravidla nájdete spoteného pri výkone práce niekde v prvej línii. Aby sme sa rozumeli správne – každá práca má svoju dôstojnosť a nie je nič zlé na tom, keď človek pečie koláče či rožky. Ak je ale ten istý človek zároveň majiteľom firmy, pýtam sa, kto miesto neho riadi firmu v momente, kedy je tzv. „na pľaci“.
Majiteľ stredne veľkej a väčšej firmy – logicky s ohľadom na rozsah a komplexnosť podniku – zase venuje veľké množstvo času kontrole a koordinácii. Čo najviac záležitostí a činností musí so zreteľom na veľkosť firmy a rozsah problémov riešiť cez ľudí. Je vidieť, že sa mu kríži mnoho priorít a povinností, a on často v duchu Paretovho optima kruto efektívne volí len tie najdôležitejšie a najprínosnejšie. Pracovné stretnutia, úlohy a všetko v jeho diári sa podriaďuje tomu, čo firma potrebuje pre ďalší rast. Koná strategicky. Na prevádzku samozrejme zájde, ale uvedomuje si, že pokiaľ sa „zahrabe“ v jednotlivostiach, mikromanažmente, unikne mu množstvo dôležitých vecí, ktoré majú na firmu ďalekosiahlejší dopad, než je napríklad upečenie niekoľkých koláčov. Stratí nadhľad a pre firmu ako takú bude pramálo užitočný. Je si veľmi dobre vedomý svojej roly a vie, že jeho „pekáreň“ bude mať úspech, dokým on bude predovšetkým dobrý v plánovaní, organizovaní, hľadaní a vedení ľudí, v ich kontrole, rámcových obchodných rokovaniach – nie, že on sám bude najlepší pekár v kraji.
Delegovanie – cesta k rastu
Živnostník a malý podnikateľ si, prirodzene, musí prejsť fázami, kedy nemá zdroje na to, aby mohol situáciu riešiť inak než tým spôsobom, že si všetko či väčšinu zariadi sám. Podstatný je však uňho myšlienkový svet, kde stále sleduje jasný cieľ – čo najskôr a čo najviac záležitostí delegovať na ľudí vo svojej firme. A to je de facto aj jediná jeho cesta, ako môže následne rásť.
Podnikateľ, zakladateľ spoločnosti J.I.P. pro firmy s.r.o. – www.jip-pf.sk. Odborník na riadenie firiem, predaj a leadership. Expert na mentorovanie a formovanie podnikateľov, manažérov a obchodníkov.