Po tom, ako sa mu vďaka filmu zmenil život, pocítil túžbu pomôcť ostatným, aby si začali veriť a šli za svojimi cieľmi. Dnes podporuje ľudí v tom, aby robili to, čo milujú, boli bohatí a šťastní. Založil I Can Academy, stránku Myslím pozitívne, Myšlienka dňa a e-shop Veselé veci. Je autorom motivačných kalendárov a spoluautorom Motivačného diára. Kde začal jeho podnikateľský príbeh, prečo mnohí nezmenia svoj život, hoci sú nespokojní, v čom vlastne spočíva zmysel motivačného diára? Nielen to nám prezrádza Michal Hrehuš v nasledujúcom rozhovore.
Okolo seba vidíme mnoho nespokojných ľudí a nespokojnosť je veľmi silná motivácia. Prečo ju teda tak málo z nich pretaví do konkrétnych činov a ostatní svoj život nezmenia k lepšiemu?
Väčšina ľudí, ktorí sú s nejakou oblasťou života nespokojní, síce cíti nespokojnosť, ale zároveň je im v tom pohodlne. To, čo teraz poviem, bude možno znieť tvrdo, no treba sa na svoj život pozrieť úprimne: Títo ľudia sa v skutočnosti často nesťažujú, aké to majú ťažké. Oni sa tým chvália! Odmenou za to je pocit dôležitosti, prijatie a sympatie od iných ľudí. Inak povedané, hovoria: „Pozri na mňa, aký som dôležitý, keď riešim takýto veľký problém.“
Je to totiž jednoduchšie ako samotný problém vyriešiť.
Ak mi niekto hovorí, s čím nie je spokojný, ale zároveň v druhej vete spomenie niekoľko výhovoriek, prečo s tým nemôže nič robiť, tak viem, že ešte nie je v dosť veľkých problémoch. Ešte stále je pre neho väčšie ohrozenie vyjsť zo svojej ulity, ako trpieť v nej.
Hranica, za ktorou človek začne so svojím životom niečo robiť, leží pre každého niekde inde. Niekomu stačí len pohroziť, iný potrebuje výpoveď a niekto si koleduje o takú príučku od života, že nebude mať inú šancu, len s tým niečo urobiť.
Váš podnikateľský príbeh začína u protinožcov a tiež tu zohrala úlohu nespokojnosť. Dokáže človeka zmeniť, „nakopnúť“ k zmene, práve súhra hraničných udalostí, nespokojnosti a správnej motivácie – vo vašom prípade film Tajomstvo (Rhonda Byrne – Secret)?
Áno. Šiel som do Austrálie na vysokú školu. Pre niekoho absolútny sen. Pre mňa to však bolo veľké trápenie. Dvakrát sa mi stalo, že mi nezaplatili za celý mesiac práce. Neskôr som pracoval na dvoch miestach naraz každý jeden deň – aj cez víkendy. Voľný deň som mal len vtedy, keď ma odniekiaľ vyhodili. Nezarobil som však dosť ani na bývanie, stravu a školné. Čo však bolo horšie, neznášal som to, čo som robil. Budil som sa s túžbou, aby už bol večer a mohol som ísť spať. Všetko sa zmenilo v jeden večer…
Súhrou okolností sa ku mne dostal film Tajomstvo. Počas tej hodiny a pol sa otočili moje hlboké obmedzujúce presvedčenia, keď som pochopil dve veci. Po prvé, že len ja som zodpovedný za svoje šťastie. Ak sa ja sám o to nepričiním, nikto to nespraví za mňa. A po druhé, že len ja sa môžem rozhodnúť, čo chcem, a nikto nemôže a nemá právo súdiť, či som sa rozhodol správne alebo nie.
A tak som spravil niekoľko zásadných rozhodnutí. Sklamal som pri tom veľa ľudí, no konečne som sa prvýkrát v živote postavil sám za seba. Za to, čo chcem ja.
V roku 2009 ste založili skupinu na Facebooku a stránku Myslím pozitívne. Dnes už fungujú pod názvom I Can Academy – Osobný rozvoj. Postupne ste začali vydávať motivačné kalendáre. Bola to „spoločenská objednávka“ zo strany komunity, ktorú ste vybudovali?
Dá sa to tak povedať. Túžil som šíriť myšlienky osobného rastu medzi ľudmi, pretože mne to veľmi zmenilo život a vedel som, že je určite veľa ďalších ľudí, ktorým by to pomohlo. Začal som preto prispievať na Facebook a vytvoril si komunitu niekoľkých tisícov fanúšikov nadšených pre osobný rast.
Keď prišiel nápad na Motivačné kalendáre, bol som už pripravený – mal som publikum, ktoré z toho nápadu bolo rovnako nadšené ako ja. A to mi pomohlo začať. Niekto by povedal, že som mal šťastie a dobrý nápad. Šťastie však praje pripraveným. Zrealizoval som to vďaka niekoľkým rokom, počas ktorých som si budoval vzťah s komunitou na Facebooku.
Ako postupujete pri tvorbe kalendárov? Vydávate ich sám, čiže aj výroba a tlač je vo vašej réžii?
Spočiatku som si naivne myslel, že ich vytlačím doma na tlačiarni a zviažem takou strunovou kalendárovou väzbou. Až kým som nezistil, že jednak by som nemal šancu uspokojiť dopyt, a zároveň, že výroba v profesionálnej tlačiarni ma vyjde menej ako len nákup fotopapiera do klasickej tlačiarne.
Rozhodnutie bolo preto jasné. Získal som kontakt na Polygrafické centrum, kde mi všetko trpezlivo vysvetlili (skutočne som nevedel nič o vydávaní, grafike a profesionálnej tlači), a naša spolupráca pretrváva dodnes.
Konkurencia v segmente diárov je dnes tvrdá, okrem motivačných sú tu satirické, celebritné… Ako veľmi je pre vás dôležité mať správnych partnerov pre tlač diárov?
V krízových situáciách sa najlepšie ukáže, kto je váš kamarát. A rovnako aj biznis partner. Keď sa pred rokmi stala porucha v tlačiarni a naše diáre takmer nestihli prísť pred Vianocami, nebolo mi všetko jedno. Zároveň som bol veľmi rád, že som ja nemusel byť ten, kto túto situáciu rieši. Polygrafické centrum za mňa komunikovalo s tlačiarňou a našli riešenie. Diáre dorazili včas a všetci boli šťastní.
Aké aspekty selfpublishingu považujete za výhodné a ktoré procesy sú, naopak, náročné?
Keď som zistil, že vydavateľstvo mi nepomôže produkt predať, a dá ho aj tak vytlačiť nejakej externej tlačiarni, uvedomil som si, že takáto služba nemá pre mňa význam. Kontakt na tlačiareň som mal, rovnako na distribúciu do kníhkupectiev. A keďže som mal na dosah aj cieľovú skupinu možných zákazníkov, nepotreboval som ísť prostredníctvom vydavateľstva. Avšak ak sa človek nechce učiť robiť grafiku, hľadať si jazykového korektora a nevie publikáciu dotiahnuť do profesionálne vyzerajúceho celku, vydavateľstvo môže byť dobrou voľbou.
V súčasnosti bežia aj vaše projekty „I Can Diár komunita“ a „I Can Klub“. Aké aktivity sú s nimi spojené? Možno povedať, že tlačený diár práve prostredníctvom týchto projektov spája offline s online komunitou?
I Can Diár komunita je skupina na Facebooku pre ľudí, ktorí vlastnia náš Motivačný diár, aby mali miesto, kde sa môžu prepájať a podporovať. Počul som odtiaľ úžasné príbehy o tom, ako si tam ľudia našli nielen priateľstvá, ale dokonca sa dali dokopy aj ako partneri.
I Can Klub je členská zóna, v ktorej ľudia dostávajú každý deň jedno krátke video na inšpiráciu, dobré naladenie a praktickú úlohu, ktorá im pomôže aplikovať nejaký princíp osobného rastu v živote. Je to ako keď cvičíte každý deň aspoň 5 minút. Prinesie to oveľa lepšie výsledky, ako keby ste zašli do posilňovne raz za rok na 8 hodín. Rovnako aj každodenný osobný rast prinesie z dlhodobého hľadiska väčšie a stabilnejšie zmeny než len občasný. Tým nehovorím, že semináre či kurzy raz za rok sú zlé. Tie sú na to, aby ľudia spravili veľký posun za krátky čas. I Can Klub je na to, aby si ten veľký skok aj udržali.
Motivačný diár je vlastne spôsob, ako ľuďom predstaviť osobný rozvoj aj bez toho, aby sa o túto problematiku hlbšie zaujímali. Učí ľudí napríklad takú elementárnu vec, ako zapísať si svoje ciele?
Áno. Fascinovalo ma hľadať spôsoby, ako ukázať osobný rozvoj ľuďom, aj keď nevedia, že ho hľadajú. A diár je k tomu skvelý prostriedok. Každý rok je jeho obsah iný. Každý mesiac nové cvičenie. Ľudia sa naučia nielen to, ako písať svoje ciele, ale zároveň tam majú hneď aj miesto, aby si ich napísali. Nejde len o to, vedieť, čo mám spraviť, ale hlavne o to – spraviť to. V roku 2022 sme za hlavnú tému zvolili 12 výziev k šťastiu. Takže každý mesiac čaká na ľudí jedna mesačná výzva, ktorá podporí ich pocit šťastia v niektorej oblasti života.
V súvislosti s písaním je možné Motivačný diár chápať aj v zmysle, ktorý popisuje architekt Juhani Pallasmaa v knihe The Thinking Hand, teda, že ruka fyzicky zhmotňuje predstavy a myšlienky tým, že si ich človek zapíše či zakreslí?
Problém je v tom, že sa väčšina ľudí zastaví pri tej predstave – myšlienke. Koľkokrát vidím takých, ktorí počuli možno 50-krát, že by si mali svoje ciele napísať, ale keď im to pripomeniete, odpovedia: „Ja nemusím, ja viem, čo chcem.“ Na to hovorím, že hlava zvládne uniesť veľa chaosu, mysliac si, že v tom má jasno. Ak to nevieš napísať, nemáš v tom jasno. Ak na to používaš výhovorku, nemáš v tom jasno.
Motivačný diár je vlastne o tom, že často vieme, čo by sme mali robiť, ale nerobíme to. Alebo prídeme domov zo super seminára, ale tých informácií tam bolo tak veľa, že ani nevieme, kde začať… To všetko spôsobuje, že sa znižuje naša pravdepodobnosť, že tie veci uvedieme do praxe.
V diári je každý mesiac len jeden princíp, ktorý ľudia majú zaviesť do praxe. Po roku tak aplikujú a na sebe vyskúšajú 12 vecí. V prípade roka 2022 z toho môže vzniknúť 12 prospešných návykov. Keby sa z nich však zakorenil len jeden či dva, aj to je viac nových návykov, než si väčšina ľudí vytvorí za jeden rok.
Má každý človek schopnosť (ability) či know-how na osvojenie si aj malých, drobných návykov, aby mohol byť šťastnejší, spokojnejší či bohatší?
Nie každý človek má know-how. Väčšina ľudí na to ide spôsobom, ktorý je do veľkej miery odsúdený na neúspech. Dá sa to však naučiť ako akákoľvek iná zručnosť.
A schopnosť? V skutočnosti nemáme ani tušenie, čo všetko dokážeme, až kým to nespravíme, až kým nemáme inú možnosť, len ukázať, čo sa v nás skrýva. A to je krásne na nespokojnosti a životných ťažkostiach. Ponúkajú nám odrazový mostík, ktorý môžeme využiť, aby sme sa dostali na novú úroveň myslenia, šťastia aj hojnosti.
Súhlasíte s tvrdením, že každý je strojcom svojho šťastia? Že hoci sa v príbehu života objavia situácie, ktoré nemôže ovplyvniť, stále má možnosť rozhodnúť sa, ako na takéto udalosti zareaguje?
Určite. O tom je práve zodpovednosť za náš život. Môžete myslieť pozitívne ako chcete, ale pandémia tu je a zasiahla veľa oblastí života. Sú však ľudia, ktorí budú nadávať alebo nariekať a poukazovať na to, aké je to nespravodlivé a strašné. Na druhej strane sú však ľudia v rovnakej alebo aj horšej situácii, ktorí si povedia: „Dobre, takto to je. Čo s tým môžem robiť? Ako sa môžem prispôsobiť? Čo sa z toho môžem naučiť?“ Tí druhí z toho vyjdú víťazne.
Rozhovor s vami by nemohol byť úplný, ak by sme ho nezakončili motivačným citátom. Môžete uviesť jeden či dva, ktoré vám utkveli alebo v súvislosti s interview napadli?
Jeden z mojich najobľúbenejších citátov, nad ktorým sa treba zamyslieť, aby sme ho vôbec pochopili, je od Henryho Forda.
Či už si myslíš, že to dokážeš, alebo nedokážeš, máš pravdu.